„ŠtB vypočúvala 10 ročné deti. Nevyzradili ma...“

Emil Šafár je vyštudovaný chemický inžinier. Až na vysokej škole si uvedomil, že chce vstúpiť k Saleziánom don Bosca a pracovať ako kňaz s deťmi a mládežou. Bolo to práve počas vlády komunistického režimu v Československu.

Čo prvé vám napadne, ak sa povie „Tajná Cirkev“?                          Rozličné podujatia a akcie veriacich. Nikoho sa na nič nepýtali a konali nezávisle od štátu a jeho „milosti“. Konali tak, ako uznali za potrebné pred Bohom a v záujme dobra. Stretnutia na chatách, farách, v prírode, petície, sťažnosti, protesty, mítingy, ale tiež tajné semináre a výchova kňazov, rehoľníkov, rozširovanie nelgálnej literatúry (vtedy sme tomu hovorili „klepanice“)

„...vtedajší režim povolil vysvätiť na teologických fakultách len 30 kňazov, no ročne zomieralo 60. To znamená, že to bola politika, ktorá chcela dosiahnuť postupné starnutie  našej Cirkvi...“

V čom spočívala vaša úloha v Tajnej Cirkvi?                                       Nikto mi nepovedal, že som v nejakej tajnej cirkvi. Len z hľadiska vtedajšieho štátu sa to tak dalo nazvať. Ale Cirkev ako dielo Ježiša Krista je nezávislá svojim nadštátnym, celosvetovým charakterom. Možno povedať, že Cirkev je prvá vedome vytvorená globálna, celosvetová spoločnosť. Ja som vstúpil do rehoľnej spoločnosti Saleziáni don Bosca. Štát vtedy nepovoľoval nijaké reholy. My sme to ignorovali a stretávali sa tajne. Študovali sme, robili skúšky a po vysvätení za kňazov sme aj tajne ako kňazi pôsobili. Samozrejme ako saleziáni medzi mládežou a deťmi.

Prečo bola činnosť Tajnej Cirkvi počas obdobia komunizmu taká dôležitá?                                                                                               Všetci sme dobre chápali, že ide o záchranu Cirkvi ako takej v našej slovenskej realite. Veď vtedajší režim povolil vysvätiť na teologických fakultách len 30 kňazov, no ročne zomieralo 60. To znamená, že to bola politika, ktorá chcela dosiahnuť postupné starnutie našej Cirkvi a tým aj vyvolanie určitého odporu ľudí voči prestárnutým kňazom a odradenie mládeže. Mladí majú radi prirodzene mladých kňazov, ktorí im spravidla lepšie rozumejú atď. My sme vlastne tajne eliminovali tento zámer vtedajšieho socialistického štátu a tajne dopĺňali to, čo si nemohli dovoliť vo verejnej pastorácii, t.j. na farách pôsobiaci kňazi. Naozaj v tom nebola nijaká iná politika, len „politika Otčenáša“, t.j . snaha zabrániť úpadku viery, kresťanstva, Cirkvi a pod.

„...keď sa na toto obdobie svojho života pozerám, považujem ho snáď za jedno z najkrajších- práve pre tú dramatičnosť situácie.“

Aký najkurióznejší zážitok sa vám viaže na toto obdobie prenasledovania kresťanov? (Známy je napríklad zážitok manželov Brockových, ktorí pašovali v detskom kočíku kresťanskú literatúru. Spala na nej ich malá dcéra.)                                                                   Pre mňa bola zážitkom prakticky každá akcia s mládežou, ak ma nechytili, lebo teoreticky to mohlo kedykoľvek prasknúť. Niekoľkokrát som musel skrývať svoje kňazské veci ako knihy a predmety k službe, lebo nejaký môj kolega- salezián- bol vypočúvaný u ŠtB. Spomínam si, ako raz po jednom výlete s deťmi a mládežou do Smoleníc, na ktorom sa zúčastnilo okolo 100 účastníkov, hľadali práve mňa. Ale 10 až 12 ročné deti, ktoré si ŠtB-áci vyzdvihli dokonca v škole, a ktoré som mnou na tom výlete boli, a teda všetko vedeli, ma nevyzradili.

Vypočúvala niekedy ŠtB aj vás osobne?                                               Vďaka Bohu nie. Pravdepodobne som bol malou rybou, lebo som nepracoval v oblasti politickej, ale naozaj len duchovnej a výchovno-náboženskej. Hoci s mladými, na ktorých bol režim citlivý. Nám naozaj išlo o vec viery a nie o politické prejavy. Na to boli druhí. Ale práve posilnenie viery ľuďom dodávalo odvahu angažovať sa aj za politické oslobodenie, čo sa na Slovensku dosiahlo naozaj veľkou mierou práve cez skutočne veriacich angažovaných ľudí.

„Práve „vďaka komunizmu“, tomuto „situ, filtru“ vyrástlo veľké množstvo silných osobností...“

Pocítili ste niekedy počas tohto obdobia naozajstný strach?              Naozaj si nepamätám na nejaký ozajstný strach. Mňa to vtedy naozaj veľmi bavilo. Aj teraz spätne, keď sa na toto obdobie svojho života pozerám, považujem ho snáď za jedno z najkrajších- práve pre tú dramatičnosť situácie. Samozrejme, bol som vo veku najlepšej mladosti a mladí to spravidla majú radi. Aspoň „vďaka komunizmu“ sa medzi našimi ľuďmi vyformovali  naozaj mnohí neohrození ľudia. Veľa z nich je teraz v politike alebo verejne pôsobí v inej oblasti spoločnosti.

Čo najvýznamnejšie sa vám počas tohto obdobia podarilo?                  Pre mňa osobne je najvýznamnejšie dosiahnutie kňazstva v Saleziánskej spoločnosti (t.j. katolícka rehola, špecializovaná na prácu s mládežou). Túžil som po tom od svojho „prebudenia vo viere“ ako vysokoškolák v Bratislave. No pre vtedajšie predpisy som nemohol ísť študovať. Práve komunistom teda vďačím za to, že som mohol študovať tajne, t.j. slobodne. Nie pod kontrolou štátu – učebníc, učiteľov, atď. Práve „vďaka komunizmu“, tomuto „situ, filtru“ vyrástlo veľké množstvo silných osobností, angažujúcich sa priamo v cirkevnej službe, ale aj v spoločnosti vôbec. Boli to osobnosti práve pre tie ťažké okolnosti, majúce punc kresťanskej hodnovernosti.

Emil Šafár s autorkou článku :)

Sonulka_b, (Viac o Emilovi Šafárovi sa môžete dočítať na v sekcii „V akci“: http://vakci.signaly.cz/1110/povolanie-misionar-rusko) Foto: súkromný archív Emila Šafára